Homeopatie,alternativní medicína,homeopatická léčba,homeopatické léky

Ak dnes predpíšeme alebo kupujeme nejaký liek, javí sa nám ako samozrejmosť, že ho môžeme dostať v potenciách D, C, alebo Q resp. LM v rôznej sile. Hlavne sa potešíme, ak sa nám podarí zaobstarať málo dostupný, menej známy liek . Málokedy však posudzujeme kvalitu zakúpeného lieku, preukázateľnosť zdroja, úroveň štandardizovaných postupov. Pričom vieme, že informácia v lieku je iba prenesená z pôvodnej substancie (minerálu, kovu, rastliny, či živočícha..). Napr. podľa klinického a farmakologického výskumu trvajúcom 15 rokov zistil team odborníkov z Brazílie, že dokonca aj kvalita konečnej úpravy lieku do formy kvapiek, globúl .. hrá svoju nezanedbateľnú úlohu.

V 6.vydaní Organonu nás Hahnemann zoznamuje so "zdokonalenou metódou", ktorá má prekonať nedostatky homeopatickej liečby, spočívajúcu v "nežiadúcej reakcii vitálnej sily", ktorá sa vyskytovala pri opakovanom podaní homeopatických liekov v centezimálnom riedení. 6. vydanie Organonu predstavuje nový proces dynamizácie, dnes nazývaný Q alebo LM, vďaka ktorému možno podľa Hahnemannových klinických skúseností dosiahnuť jemnejšieho účinku a zároveň hlbšieho pôsobenia homeopatických liekov.

Hahnemannova cesta k týmto potenciám bol proces v neustálom vývoji. V jeho spisoch nájdeme množstvo variácií postupu potencovania. Iba pri pretrepávaní sú údaje od dva až po dvesto úderov, alebo "niekoľkominútové" pretrepávanie; rovnako kolísajú údaje o veľkosti globulí, koncentráciách vínneho liehu a o uprednostňovaní tekutého alebo pevného média. V Inštitúte dejiín medicíny Roberta Boscha v Stuttgarte sú uložené Hahnemannove lekárske denníky. Sú tam uložené jeho rukopisy z parížského obdobia (1835-1843), v nich sa podarilo identifikovať 681 predpisov, kde sa použili LM potencie, čo prispelo ako historický dôkaz autenticity 6. vydania.

Význam Q potencií
V Organone, paragraf 2, je ako najvyšší ideál liečenia "nenásilné a rýchle obnovenie zdravia", spolu s ďalšími kritériami ako sú trvalosť obnovenia zdravia a jasne pochopiteľné princípy. Nenásilne a predsa rýchlo: v bežnom medicínskom chápaní diametrálne odlišné požiadavky. Zvládne teda homeopatie oboje? Bleskurýchle a bez vedľajších účinkov? Ak sa budeme snažiť o náročnejšie poňatie liečenia, nebude možné, predovšetkým pri chronických procesoch, aby sme vylúčili faktor času. Sama životná sila, možno principiálna pripravenosť pacienta na liečbu, nám vopred udáva určitý rámec. V rámci týchto hraníc je možné ešte použitie optimalizovať, a to najlepším spôsobom podávania lieku vyrobeného vhodným spôsobom. Základným predpokladom je ale, pred každou diskusiou o potenciách, dobre zvolený liek. V 6. vydaní Organonu, § 246, nájdeme popísaná súvislosť medzi nutnosťou "nechať pôsobiť" podaný liek a výhodami pre (nenásilné) a rýchlejšie liečenie, ak sa liek podľa okolností opakovane podáva častejšie. Najdôležitejším predpokladom pre časté dávky: kontinuálne modifikovanie dávky a potencie ako aj ďalšie redukovanie veľkosti dávky na "čo najmenšie". Vedľajší efekt: náhodné symptómy lieku, spôsobené ako prvotná reakcia alebo iba čiastočne vhodným liekom, odznejú rýchlo po vysadení lieku. S požadovaným maximálnym znížením dávky prichádzame k "zlatému klincu" Q potencií: totiž zníženie dávky je už čiastočne zahrnuté v procese jej výroby.

Čo znamená pojem "dávka" u Hahnemanna? Pred vydaním 6. Organonu identifikovala homeopatická odborná verejnosť pojem dávka väčšinou s výškou potencie - podľa toho by sa čo najmenšie dávky, ktoré požadoval Hahnemann, rovnali najvyšším potenciám. Táto teória je podporená aj Arndt-Schultzovým zákonom. Oproti tomu stojí (správnejšie) chápanie - dávkou sa jednoducho myslí dávkovanie -pravdaže nie v iba v kvantitatívnom význame, ale ako intenzita výmeny medzi liekom a vnímavými plochami tela. Preto sa suchá dávka guľôčky o veľkosti makového zrnka označuje za jednu z najmenších dávok (porovnaj Organon § 272). Hahnemannov pojem dávky sa vzťahuje rovnako na dávkovanie v zmysle intenzity kontaktu s liekom ako aj na potencovanie. Avšak na to posledné iba čiastočne. Pretože potencovanie, ako je známe, je spojenie dvoch postupov: "dynamizovania" - trením alebo pretrepávaním a predchádzajúceho procesu narieďovania. Narieďovanie zároveň vytvára priestor pre následné zintenzívnenie, nie vyplavenie vlastností lieku, ktoré sú pre nás relevantné. Mení sa pritom aj vzájomný vzťah medzi dynamizáciou a nariedením, ktorý viac alebo menej zdôrazňuje jedno alebo druhé. Zmena tohto pomeru vykazuje väčší dôraz na zrieďovanie ako celkom možný nástroj znižovania dávky, čím je možné očakávať príslušnú modifikáciu liečivých vlastností napotencovanej substancie. Pri Q potenciách Hahnemann neredukoval počet úderov pri pretrepávaní, ale podstatne zvýšil riedenie (z 1:100 na 1:50.000 na každý krok potencovania). Potencovaniu predchádza dôkladný, viacstupňový proces rozotierania: východiskovou látkou pre Q potenciu je, vždy pokiaľ je to možné, "triturát C3".

Relatívne pracné rozotieranie až do tretieho centezimálneho stupňa sa už od v počiatkoch homeopatie ukazovalo ako chemicko-fyzikálna nutnosť, pokiaľ bolo treba potencovať substancie nerozpustné v zmesi alkoholu a vody: od miliónteho zriedenia alebo najjemnejšieho rozdelenia sú "rozpustné" predovšetkým oleje a kovy tak, že sa častice udržujú v substancii tepelnými molekulovými pohybmi. Chemici to nazývajú "koloidným roztokom". Najskôr platilo: rozotierajú sa iba nerozpustné látky až na C3 a potom sa potencujú v tekutom stave. Inak sa potencuje v tekutej forme. Neskôr nájdeme opačnú prioritu: Hahnemann požaduje rozotieranie do C3 - vždy keď je to možné - teda s výnimkou látok ako napr.: silné kyseliny (alebo Glonoinum...), ktoré svojou reaktivitou môžu spôsobiť určité problémy. Pre samotný Phosphorus popisuje Hahnemann mierne modifikovaný postup, ktorý umožňuje rozotieranie.

Pri čítaní Hahnemannových "Chronických chorôb" (zväzok 1, oddiel Lieky, aj predslov k Sulphuru...) je zjavné, že priorita rozotierania sa v žiadnom prípade nevzťahuje iba na potencie Q, ako to chápu jednotliví autori. Niektorí homeopati pripisujú liekom, ktoré boli triturované až na štvrtý centezimálny stupeň, ešte jemnejšie pôsobenie na vyššej úrovni.

Presný návod
nájdeme v Organone, poznámka k § 270. Postup pri triturovaní C3 hrá dôležitú úlohu; avšak pritom netreba zabúdať: hlavným faktorom pre cieľ, ktorý je uvedený na začiatku, je vždy stupeň podobnosti predpísaného lieku.
Pre triturát C1 sa v porcelánovom mažiari zmieša 0,06 g východiskovej substancie so 6 g mliečneho cukru a rozotiera sa 1 hodinu. 0,06 g z takto získanej potencie C1 sa rovnakým spôsobom spracuje na potenciu C2 a z toho opäť šesť stotín gramu sa pridaním mliečneho cukru spracuje na C3. Lekárenské hmotnostná jednotka "grán" nemá nič spoločné s gramom, ale zodpovedá hmotnosti priemernej kvapky vody, teda šiestim stotinám gramu (1 grán = 64,799 mg). Pre výrobu lieku pre celé mesto nepotrebujeme viac! Toto malé množstvo sa najskôr zmieša s tretinou mliečneho cukru, teda 30 gránov alebo 2 gramy, a potom sa 6 - 7 minút rozotiera s treciou tyčnikou v trecej miske. Zvyšky prášku, ktoré sa zachytili na kraji misky alebo na treciej tyčinke, sa potom porcelánovou stierkou dôkladne zoškrabúu a premiešava sa po dobu 3 až 4 minút. Potom sa primieša druhá tretina mliečneho cukru a opäť sa rozotiera 6 až 7 minút a 3 až 4 minúty zoškrabáva. Rovnako sa postupuje s treťou tretinou mliečneho cukru, až kým po jednej hodine usilovného rozotierania a zoškrabávania nemáme hotovú C1 resp. C3 po dobrých troch hodinách. Triturát C3 nám poskytuje "surovinu" pre to, čo nazývame Q potenciami (Quinquagintamillesimal potencie); zriedenie v pomere 1:50.000, teda ďalší krok potencovania. Presne vzaté je to dvojitý krok: najskôr sa v tekutine zriedi 1:99 (HAB) resp. 1:100 (Hahnemann), potom nasleduje 100 pretrepaní, s napotencovaným roztokom sa navlhčia globuľky o veľkosti, makového zrnka, výsledkom čoho je opakované zriedenie 1:500. Konečným výsledkom každého Q potencovania sú teda vždy guľôčky, ktoré sa pred plnením musia nechať vysušiť. Ak chceme Q potenciu kúpiť ako roztok, tak v 10 ml fľaštičke rozpustí vo vode /alkohole iba jedna globulka. Preto sú globulky dobrých výrobcov medzi zasvätencami veľmi vyhľadávané: poskytujú takmer nevyčerpateľné zásoby liekov. Prirodzene, v procese prípravy sú ešte nejaké detaily, na ktoré treba dbať. Napríklad, 45%ný alkohol, ktorý sa inak používa k účelom potencovania, by guľôčky (sacharóza, podľa Hahnemanna aj nerafinovaný cukor) nielen navlhčil, ale aj beznádejne polepil, pretože ich veľmi silno rozpúšťa. Je potreba 85 percent alkoholu, aby sa povrch guľôčok dobre namočil bez zlepenia. Zvyšný roztok musí rýchlo odtiecť - cez podložený pijavý papier (Hahnemann) alebo nádobu s jemnými dierkami na dne. Použitý postup musí zabezpečiť navlhčenie všetkých guľôčok.V každom prípade by čo i len jediná prázdna guľôčka bola schopná znehodnotiť všetky ostatné Q potencie, ktoré by sa z nej vyrobili. Potrebná vysoká koncentrácia alkoholu vedie k tomu, že globule nižšej potencie použité k zhotoveniu najbližšej vyššej potencie musia byť najskôr navlhčené jednou kvapkou vody. Inak by guľôčka zostala ležať nerozpustená na dne sklenenej banky. Problémom, na ktorom mohlo všetko stroskotať bola otázka, ako sa dosiahne želané zriedenie 1:500. Podstatnou je tu absorbčná schopnosť, predovšetkým veľkosť povrchu globule k jej hmotnosti, ktorá vyplýva z jej priemeru. Vhodnými sa javia guľôčky o veľkosti makového zrna á 0,0006 g - až cca. 1600 takých globulí váži jeden gram.

Do určitej miery sa neoficiálne medzi mnohými homeopatmi udomácnilo označovanie liekov, ktoré boli úplne správne vyrobené, ako Q potencie a ostatné lieky ako LM potencie.
Pri odbornej aplikácii Q/LM potencií sa v konečnom dôsledku sa aj pacient stáva spolutvorcom tým, že si pred každým užitím 7 až 10 údermi napotencuje tekutú Q potenciu (vyrobenú z 1 globulky rozpustenej v cca. 100 ml zmesi vody a alkoholu, nepremiešanej). Ak fľaška bola po desiatich užitiach pretrepaná cca. 90-100 údermi, vytvorí sa následne ideálnym spôsobom najbližšia vyššia Q potencia, ktorá má už ktorá má o 100 úderov pri pretrepaní viac (porovnaj 6. vydanie Organonu, § 161 a 246 a nasl.).

Preto Q potencie (zvlášť dobre vyrobené) sú prirodzene napriek tomuto "integrovanému zníženiu dávky" skutočne silné a nemožno ich podceniť. Už s najnižšími stupňami (pozn. k Organonu, § 246) zažijeme jemnosť liečivého účinku, ktoré sa pripisujú skôr vyšším C potenciám. Pochybovači kladú príležitostne otázku, či sa mliečny cukor (triturát C3) alebo nerafinovaný cukor (globulky) nenapotencujú spolu. Skutočne nie je možné toto teoreticky vylúčiť. Skúsenosti poukazujú skôr na to, že potencovaná látka stojaca na počiatku procesu dáva látke použitej ako nosič lieku vlastnú pečať a oproti sekundárne naneseným látkam má prevahu: aj pri stredných a vyšších D a C potenciách by sme mali inak skôr problémy tým, že predovšetkým pri najväčšej starostlivosti by nečistoty prevážili východiskovú substanciu.

Z vlastnej skúsenosti by som odporúčala, používanie Q/LM potencií pre pacientov s chronickými chorobami. Dávkovanie je možné redukovať (opakovať zriedkavejšie), alebo pri zhoršení ešte nariediť (až do troch za sebou stojacich pohárov).
Najdôležitejší prínos tohto spôsobu pripisujem podielu aktívneho kontaktu pacienta s vlastným procesom liečby.